Ľubica Juriňáková
Ako včera tak aj dnes. A aj zajtra..
Tahliya street je jedna z najfrekventovanejších ulíc v prístavnom meste Jeddah. A to extrémne. Hlavne v noci.
Po páde bála som sa znovu vzlietnuť. No vzlietla som! A poriadne vysoko.. Stratená v čase, zmätená v dave. Celkom maličká čakajúc naplniť vlastný osud a ľúbiť samú seba so všetkým čo mám. Nech je svet aký chce - neprestanem veriť v dobrotu a oddanosť. Zoznam autorových rubrík: Hodné zamyslenia, Na kus reči, Príliš moje, Rýmy bez rýmov
Tahliya street je jedna z najfrekventovanejších ulíc v prístavnom meste Jeddah. A to extrémne. Hlavne v noci.
„Na ceste k sebe, k vnútornému vyrovnaniu a balansu, musíme prejsť mnohými extrémami, opačnými pólmi. Vyskúšať si oboje a najskôr potom nájsť tú strednú cestu", našli by sme úryvok v príručke silného bojovníka, alebo v nejednom sprievodcovi východných náboženstiev..
Sľúbila samej sebe ako aj spoločnosti v mene jej urodzeného dobra, že už nenapíšem ani vetchý riadok. Avšak jedna nočná búrka vo mne otvorila to tajné políčko, ktoré už viac nechcelo byť otvorené. Veď nevadí.. Asi som na dobrej ceste.. Prebúdzam sa..
Náhodné stretnutia sú fajn. Pretože ich nikto nečaká a nikto si od nich nič nesľubuje. To znamená, že jediný stav ktorý duša vďaka nim pocíti, je len príjemné prekvapenie. Možno nadšenie a radosť.
Postupne mi začína prihárať, aj prázdniny sa chýlia ku koncu a ja zisťujem, že niet cesty späť. Ani možnosť nápravy. Cesta je zvolená. Jediné čo skutočne môžem, je kráčať po nej a tváriť sa ako ma to celé strašne baví.
„Vzdialenosť je dostatočná, váham sa vrátiť. A čakám kto mi silu dodá.“(Zuzka Smatanová)
.. jedného dňa sa všetko z pamäte vynorí, a opäť som nútená o tom podrobne rozmýšľať..
Načo brať život príliš vážne? Veď predsa – tam kde sa začal sa jedného dňa aj skončí..
Zase ma raz prepadla sentimentálna chvíľka. Bodaj by nie keď už včerajšok je históriou ( alebo ako vravia naše staré mamy : „Akoby to bolo včera čo si bola o hlavu vyššia od kýbla“).
Tento blog venujem svojej sestre Lucke, úspešnej medičke, pretože ju veľmi ľúbim, obdivujem, vážim si ju a je pre mňa veľkým vzorom.
Tak kto je to teda, čo nado mnou drží ochrannú ruku deň-noc? Jedna nepodstatná otázka, na ktorú si trúfam hľadať odpoveď. Možno neoprávnene, ale predsa...