Človek za život prežije niekoľko znovuzrodení svojej duše. Je to presne vtedy, keď dlhší čas čelí nepríjemným okolnostiam, ktoré z neho vysávajú život. Oslabujú ho. Nútia ho plakať bez racionálneho dôvodu a dovolia mu spoznať pachuť úzkosti. Každý pohyb bolí. Doľava. Doprava. A nádych mu už neprináša kyslík do tela, ale prehlbuje to pichanie pri srdci -
- Presne takto si predstavujem zrod novej duše. Bolestivo. Nepríjemne. Ale o to ľahšie sa človek cíti krátko na to, ako dovolil svojej duši znovuzrodenie a obohatenie sa. Úzkosť pominie, slzy vysychajú, bolesť ustáva. Mozog sa upokojí a konečne môže správne fungovať. Aj naše oči akoby videli jasnejšie a jazyk odrazu hovorí zreteľnejšie. Veci dávajú zmysel a my prestávame pochybovať o pocitoch či rozhodnutiach, ktoré sa predtým diali mimo nás. Akoby sme zrazu porozumeli prečo bolo také nevyhnutné si celou tou bolesťou prejsť.
Jedno ráno sa človek prebudí na slnečné lúče a príjemne sa preľakne - Už na hrudi necíti tú ťažobu, ktorá tam trónila. No nie príliš dlho, aby tam zapustila zdevastujúce korene. Jednoducho sa vytratila. Je preč. A aj keď človek nad tým nedokáže len tak mávnuť rukou, pretože bolestivé momenty sú stále prítomné, akoby sa mu zrazu uľavilo. Aspoň trochu. Až keď sa rozhodne to staré a devastujúce pustiť zo svojich dlaní, keď sa rozhodne žiť slobodne v pokoji sám so sebou, vtedy sa bolesť rozplynie ako obláčik.
Jedna moja dobrá, rozumná kamarátka mi neustále pripomína – „Buď voľba, nie možnosť! Voľba preto, lebo si silná a krásna žena. Aj za to, že tam kde si ty, mnohí už dávno končia. A hlavne - že máš svoje kvality a dobré srdce“.
Je to tak - Dve opustené a doudierané srdcia hľadajú zmysel prežitia v niekoľkých obnažených minútach rozkoše. Tešia sa spolu. Dopĺňajú si vzájomne chýbajúce kúsky, vypĺňajú staré rany ktoré sa nie a nie zahojiť, hladkajú si vzájomne jazvy. Srdcia rastú, silnejú. No každé samo za seba. Pochopenie sa pomaly vytráca. Dotyky už stratili svoju iskru a ani blízkosť už nemá tú známu príchuť, ktorá zvykla zbližovať.
Zvyšujúce hlasy, kričiac jedno na druhé, vzájomne si vyčítajúce životné omyly, ktoré mali ostať už navždy zabudnuté. Jedno viní druhé srdce za to, čo ono samé urobilo už dávno predtým. Melódia reči sa vyostruje. Obe srdcia chcú svetu vykričať tú svoju pravdu. Je otázne, ktoré z nich začne. Asi to mocnejšie, silnejšie -ego, ktoré kričí viac. Zvíťazí. A ubolené srdce sa radšej vtiahne do seba - pevne dúfa, že dokáže zadržať prichádzajúci nával sĺz, ktoré by ho zrazilo na kolená. Ponížilo ho. Premáha sa, len aby už nemuselo znášať ďalšie a ďalšie argumenty. Bolí to.
Prečo je také náročné udržať si racionálnu hranicu vedomia medzi minulosťou a prítomnosťou? V každom okamihu nás zaplavuje more nádherných spomienok na dlhé letné večery, na prvé letmé dotyky. Pocit, že sa o nás niekto zaujíma. Že sme dosť. Stará sa. Dbá o náš blahobyt. Schopnosť urobiť nás šťastnými hoci len na pár minút. Keď si prezeráme fotky z miest, ktoré sme spolu objavovali, úsmevov ktoré vypovedali všetko, malých drobností, ktoré majú v sebe niesť nezabudnuteľné posolstvo. Hudbu, ktorá hrala. Alebo film, ktorý má byť tým pamätným. Naveky? Zrazu je všetko preč. Toto je tá hranica. Tu a teraz je len prázdno. Len spomienky za tým všetkým. Ostal už snáď len nepríjemný pocit na hrudi a pomaly sa kotúľajúce slzy, ktoré raz určite prinesú úľavu. No ešte to pár dní potrvá.
A práve preto mi pridlho úzkosť zoviera srdce - Nikto sa ma nespýtal, či chcem byť možnosť, alebo voľba.