Kedy začnem veriť tomu tichému hlasu vo vnútri?

Autor: Ľubica Juriňáková | 16.1.2018 o 16:49 | Karma článku: 2,03 | Prečítané:  494x

Prebudila som sa na hlasné klaksóny z ulice do slnečného rána. Presne v tej deň, kedy sa tajomne pousmiala a potichu mi zašepkala – „Ja som ti to hovorila!“

Z teplej postele sa ťažko vstáva. Preto sa ešte trochu osmelím, kým vystrčím nohu spod periny. Premýšľam kedy, Bože, nastane ten slávnostný deň „D“ keď konečne uverím, že intuícia je tu na to, aby mi život uľahčila? Že sa s ňou neoplatí bojovať a nesnažiť sa ju nadobro umlčať. Ona si aj tak nájde svoj smer. Stačí len utíšiť hlasný zvuk kričiaceho ega, ktoré si sebecky pýta to, čo mu vraj prislúcha. Kedy začnem jej veľavrajné slová rozmieňať na drobné a prestanem ich zamieňať za čosi, čo mi lepšie ladí? Veď nehovorí v hádankách. Len často hovorí presný opak toho, čo si najviac prajeme. Radšej si urobíme po svojom. Zvádzajúc ten boj s tvrdohlavosťou stojíme k nej zoči-voči. Vtedy nám celkom určite chýba pokora a cit. Uznanie, že sa môžeme mýliť. Uznanie, že by tento raz mohla vedieť viac ako naše ego.

Viera v to, že až keď človek nájde tú „stratenú polovičku“ nás spoločne urobí dokonalým celkom? Ale čo ak sme ako celiství už prišli na túto zem?

Človek aj tak bude večne odkázaný na samotu. Až pokiaľ sa nenaučí žiť v pokoji a láske sám so sebou. Až keď mu príde celkom prirodzené držať v ruke šálku kávy a pozorovať meniaci sa svet. Až keď mu bude príjemné byť v spoločnosti seba samého. Bude sa mať rád natoľko, že si dovolí obdarovať samého seba tým vysnívaným darčekom, ktorý mu ešte nedávno prišiel ako zbytočne pridrahý.  Až keď si uvedomí, že žiadne istoty vlastne vôbec neexistujú. Keď sa naučí flexibilite a vďačnosti, že nie každé ráno je také isté. Keď začne rešpektovať, že to, čo platí dnes už nemusí platiť aj zajtra. Až vtedy prestane svoj stav nazývať samotou.

No na konci každého dňa chce aj tak každý uveriť v lásku. Ale takú naozajstnú!

 

Ako píše Ján kostra „Každý deň stretnúť človeka. Človeka stretnúť každodenne“..

Mne stačí stretnúť toho jediného. Toho človeka, s ktorým môžem ruka v ruke pozerať hodiny do stropu a rozprávať len tak do vetra. Toho, ktorý ma vždy upokojí svojím objatím. Človeka, ktorého vrásky okolo očí zbožňujem keď sa od srdca usmeje. Keď ma pohladí po vlasoch a na čelo mi vtisne veľký bozk. Toho človeka, s ktorým dni plynú tak rýchlo. Nanešťastie.. A tak veľmi sa bojím toho dňa kedy si povieme zbohom.

„Človeka stretnúť, ktorého srdce v tebe bije. Ak toho stratíš na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.“

 

Plačem veľa. A často.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ekonóm: Penziu v 65 rokoch musí niekto zaplatiť. A budeme to my všetci

Smer chce, aby ľudia odchádzali do penzie najneskôr v 65 rokoch. Prečo je to veľký problém, vysvetľuje pre SME odborník na dôchodky.

ŽENA

Zverejnili oficiálne fotografie zo svadby Harryho a Meghan

Autorom je fotograf Alexi Lubomirski, ktorý snímky zhotovil na hrade Windsor.


Už ste čítali?