Mnoho mladých sa zobúdza okolo 7 hodine večer aby za tri-štyri hodinky stihli absolvovať rodinnú večeru a pripraviť sa na bláznivý večer. Mladí i tí postarší domáci obyvatelia dobre vedia, že táto ulica disponuje najväčším počtom zahraničných krások či odvážnejších arabských žien. Počas týždňa či na jeho sklonku tvoria sa tu kolóny nadupaných áut, z ktorých počuť najrôznejšie hudobné žánre – no predovšetkým americký rap, pretože ten je cool. Chlapci prevesení cez otvorené okná, popiskujú, smejú sa, dvíhajú srdcia a nie len to..
Nachádza sa tu náš obľúbený podnik s najlepšou šišou a koktailmi na svete. Teda nealko. Obsluha je milá a neprestajne usmievavá, predovšetkým z Filipín, muž – manažér- s prehnanou podobou Larga z Addamsovej rodiny sa potuluje sem a tam a rozdáva úsmevy.
Po dlhšom čase sme sa zase stavili. V Break time coffee. Na šišu a teplú pizzu pre dve.
Na sklonku večera, pomaly nastáva pol noc a my sa s Martou poberáme na predspánkovú prechádzku po miestnom dlhšom korze aby sme sa trochu unavili. Zväčša tu muži zvyknú behávať, postávať, posedávať na modliacich kobercoch s notebookmi na kolenách pozerajúc filmy. Veď prečo nie – vonku je príjemných 35 stupňov. No ženy nie. Tie nosia abaye a v tých sa behať predsa nedá. A keby sa aj dalo tak sa nedá, lebo sú to ženy. Prechádzame sa po nekonečnom asfalte, s Martou sa pretekáme ktorá udá silnejšiu bodku za výbornou večerou (alebo aj, ktorá si silnejšie odgrgne). Celkom sa bavíme aj keď vlastne nie je na čom. Ulice sú zatiaľ prázdne, ale dlho už nebudú. Lebo sme tu my. A tu v magickej krajine sa všetko zvykne rozšíriť veľmi rýchlo. Pomaly sa začínajú okolo nás zbiehať akože náhodní bežci, ktorí si presne pri nás potrebujú upokojiť vysilené telo od niekoľko metrového behu lapajúc po dychu. Konverzácie zvyknú začínať veľmi neoriginálne, ako cez kopirák - odkiaľ krásky sme. Marta si zakryla hlavu čiernym rúškom na štýl „a lá Saudka“ a myslí si, že ju nevidno. Nič nevidí a čakám až zase zakopne, ale asi sa cíti bezpečnejšie. No nič, mladých mužov neodradí ani naša ignorácia a skúšajú triafať. Rusko.. Maroko.. Vravím Marte, že si dám na čelo vytetovať priateľskú vetu „I am not a Russian bi*ch“ alebo si prefarbím vlasy. Už ma to nebaví. Tie posmešné reči zadubených ľudí, ktorí počas svojho života zvyknú chodiť až do Dubaja ako na hodiny klavíra, každý mesiac na pár dní, lebo si treba predsa oddýchnuť od únavného ničnerobenia. A predsa, do Dubaja najvyšší nedovidí. Toľko k cestovateľským zážitkom. Možno však vo svojom voľnom čase pozerali až príliš veľa porna. Lebo inak by nevedeli, že Rusky sú krásne. A ľahké. A tak to bolo a bude.
Kráča vedľa nás celkom sympatický Saud v kockovanej košeli, hrdo sa pýši, že nie je Saud pretože žije vo Vencouveri. Chichoceme sa s Martou, nech odletí naspäť a už sa nevracia. Úsmevy ho pomaly opúšťajú pretože sa na nič nechytáme. Skúša to tradične z druhého konca a začína byť drzý. Pomaly sa pridávajú ďalší, zastavuje jedno auto.. Potom druhé a tretie.. Malí chlapci v pozore, čosi po nás arabsky vykrikujú. Nerozumiem. Ani Marta nie. Ale strih abáye nám asi nechvália. Keď sa v priebehu pár minút dostaví policajné auto vieme, že je zle a je načase odísť. Našťastie muži zákona so ženami hovoriť nesmú, leda ak nadviazať očný kontakt ale tomu my nerozumieme. A s ich lámavou angličtinou by nám veľa nepovedali.
S Martou letmo hľadáme biele auto s nápisom Jeddah. Ale márne. Doparoma! Sme na najrušnejšej ulici a nie je tu jediný taxík, ktorý by nás zachránil z nepríjemnej situácie. Nádejný kandidát na najblbšieho Kanaďana nám privolal auto, ktoré by nás zaviezol späť do bezpečia.
Ale gentleman ani náhodou nebol. Rozlúčil sa s nami tak saudsky.. S gestom v rukách a hlúpym pokrikom.. Vlastne ani neviem prečo ma každý menší či väčší incident s arabskou mlaďou prekvapuje. Už tu žijem nejaký ten mesiac, mohla som si zvyknúť..
