V dňoch ticha a samoty sa schopnosť človeka naslúchať svojej duši a jej potrebám priam až núka. Otázne je, či sme schopní tejto reči našej najosobnejšej družky aj porozumieť a v neposlednom rade ochotní aj vyhovieť. Ja som ochotná bola. Veď je moja! Aj som sa snažila navnadiť tú správnu atmosféru na patričnej úrovni. Zapálila som vanilkové sviečky a pustila toho výborného poľského gitaristu, ktorého melódie má tak rada. Mala som v pláne viesť inteligentný rozhovor bez štipky irónie a čierneho humoru. Viem že ho veľmi neobľubuje.. Chcela som si len tak ľahnúť, hlavu podložiť páperovým vankúšom a poklábosiť ako za starých čias.
Najskôr bol trochu ostýchavá a nesmelá. Nechcela príliš nahlas.. No po chvíli váhavého ticho predsa len začala.. Prezradila mi, že sa nemá chuť usmievať na svet, že zanevrela na komunikáciu s ním. Pretože je veľký, nespravodlivý a každým dňom viac nevyspytateľný. Ani nevie čo si oblečie zajtra ráno. Možno zvolí károvanú košeľu a možno dlhý rukáv. Ak bude svietiť slnko zloží si z nosa okuliare a založí čiernu čelenku. Nechce viac čítať žiadneho obľúbeného autora ani počuť obľúbenú hudbu ktorá roztancuje jej nohy a nenásilne ju prinúti spievať takým hlasom, aký dostala do vienka. Hovorí, že často zlyháva. Že prehráva. Že aj keď svoje rozhodnutia zodpovedne prehodnocuje, nie sú vždy tak celkom správne. Nechce vidieť panenskú krásu prírody ktorej už prestala rozumieť. Nechápe ju. Nevidí ju. Stáva sa všednosťou. Prehliadnuteľnou. Keď je smutná poplače si, ale len vtedy keď ju nik nevidí. Ale niekedy vzlyká aj bez príčiny. Nechce sa prechádzať poloprázdnym parkom preplneným lúčmi silnejúceho slnka. Pomaly sa jej kroky uberajú od všetkých. Od všetkého. Cíti sa taká ubolená. Cíti sa byť doráňaná. A vie, že žiadna náplasť jej neposkytne dostatočnú silu k prebudeniu do životu. Rezignovane dáva zbohom všetkému krásnemu. A v hlave jej rezonuje skutočnosť samoty. Z hlavy vypadávajú slová. A zo srdca vnem. Z úst chuťové bunky. A z tela vôňa. Dýcha len veľmi plytko. Opatrne. Hľadá samú seba ako nikdy predtým. Hľadá dôvody. Príčiny. Hľadá pravdu. Znovu dáva čo už dala.. Svoje srdce.. Znovu hľadá svoju výnimočnosť a dôležitosť. Svoje radosti aj starosti. No každý jej krok sa zdá byť ničotou. A tak stráca dôstojnosť a vlastnú krásu. Cíti sa byť taká nedospelá aj keď je. A tak môže robiť všetko na čo si len spomenie. A zároveň nemusí robiť vôbec nič.. Je osamelá. Pretože som ju zanedbala..
Hoci som videla, že sa v jej očiach lesknú prvé slzy, zhlboka sa nadýchla lebo chcel pokračovať. No zastavila som ju. Zavrela som oči a sľúbila jej, že už nikdy nedovolím aby sa tak cítila!