reklama

Pohľad na rozliate mlieko ma privádza do slzavého údolia

Chcem sa schúliť do útleho klbka ako malé mača aby som cítila čo najmenší odpor vzduchu bijúci priamo do môjho tela, zavrieť oči a uvidieť všetko krásne, kričať na plné hrdlo a ešte trochu viac.. Slimáčia ulita bez prístrešku stáva sa mojím prechodným domovom, hudbou duše je ticho a jej pokrmom je posledná nádej.. Je to márne..

Písmo: A- | A+

Pri čítaní 21. kapitoly Hiraxovej knihy z roku Pána 2009 - Vteřina před zblázněním - som opäť raz dostala poriadne zabrať. Láska tak konkrétne opísaná v tej najčistejšej podobe aká je len možná. Úplne som sa stotožnila s hlavnými postavami. Slzy tiekli prúdom, moja myseľ spomínala aj na teplý letný máj ďaleko od domova.. Nie je to tak dávno, tiež som mala takúto lásku. Najčistejšiu, najskutočnejšiu. Faktickú. Reálnu a opravdivú.. Mala som pocit, bola to pravda. To všetko som mala a mala som aj neporovnateľne viac. Stavové pocity, vnútorné monológy.. To všetko bolo totožné. Nezdržím sa detskému plaču. Moja myseľ tápa v minulosti, tápa v spomienkach na každý jeden moment prežitý po jeho boku počas takmer celého roka. Teší sa z nich, má radosť z tých okamihov, dúfa v ne, naivne verí v ich možný návrat. A vtedy sa cítim o trošku šťastnejšia. Mám dôvod tešiť sa? Veď je to zbytočné.. A tento okamih príde bez ohlásenia vždy vtedy, keď svoje podvedomie mylne mätiem myšlienkou na nás. Na nás ako celok. A márne sa klamem hlúpym zdaním, že je to len naše ďalšie slabšie obdobie..

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nevydržím to! Slzy mi zaplavujú oči, chce sa mi kričať všade. Všade do celého sveta! Nech ma každý počuje. Ako to bolí. Ako veľmi to bolí! Že som len zbabelý človek a ako veľmi to všetko nezvládam. Ako veľmi ma to každým dňom pohlcuje viac a viac. Ako kričí zo mňa beznádej dusiaca ten dobre známy cit. Ktorá tlačí na srdce tak veľmi až čo chvíľa nevydrží ten nápor a.. Nevládzem. Hoci by som práve jemu vykričala všetko čo mám na srdci, nepohlo by to s ním. A mňa by to len zložilo na kolená. A pre tú diaľku by som už viac nezazrela jediný slnečný lúč. Každé ráno vstávam s tými istými pocitmi znechutenia z tohto sveta. Zo všetkého. Strácam kontrolu nad svojou mysľou. Strácam ju aj nad činmi. Robím náhle rozhodnutia a sotva viem čo sú správne. Žijem s dňa na deň neschopná sa vyhrabať z vlastných s.ačiek.. Zostala som sama. Bez neho. Bez človeka do ktorého som vložila všetko čo sa vložiť dá - samú seba v celej svojej podstate. Bez nároku na honorár, bez túžby získať čosi za to.. Ľudia sa predsa denne schádzajú a rozchádzajú. Ach.. veď je to len rozchod dvoch obyčajných ľudí. Také sa predsa deje každodenne a niekoľkokrát akurát že každý vzťah má svoju vlastnú históriu..Každý je niečím špecifický. Niektorý je jednoduchší a iný podstatne hektickejší. Nie je to nič zvláštne. Žiadna rarita, nič čo by stálo za zvláštnu zmienku. Nič čo by si zaslúžilo extra pozornosť.. Nenávidím to keď som celkom bezbranná. Celkom bezmocná a nemôžem urobiť vôbec nič. Môžem len čakať so založenými rukami kým to celé prebolí, no ani to mi ťa už nikdy nevráti. Môžem čakať na silu poslanú od samotného Boha, môžem čakať aj na vyliečenie ktoré po čase určite nastane. Plná náladovosti, striedam pohľady z čiernej farby na bielu. Žiadny sivastý prechod. Len jednoducho - áno alebo nie. Čierna alebo biela. Presné ako oheň a voda. Prečo je osud taký krutý. Prečo mi berie všetko po čom sama túžim a prečo mi tak nápadne dáva najavo, že ho môj názor vôbec nezaujíma. Robí si čo chce, neberie ohľad na to čo chcem ja. Neakceptuje moje požiadavky ani moju vôľu. Neberie do úvahy moje plány a sny. A ničoho sa neviem dočkať viac ako okamihu, kedy toto všetko bude za mnou. Keď sa mu budem môcť pozrieť priamo do očí, keď sa mi pri pohľade naňho neroztrasú kolená. Keď budem môcť zo seba vydať nejaké to slovo. Viem, že teraz by som nič z toho nedokázala. A nechcem poznať ani najjednoduchší scenár okamihu stretnutia našich siluet. Pri pohľade na hodiny si vybavím miesto kde sa teraz asi nachádzať. S kým sa schádzaš a čo asi robíš. Chcem o tebe všetko vedieť, chcem poznať kam vedú tvoje kroky a kam sa denne uberáš. Kam až siaha tvoja myseľ a o čom premýšľa tvoja duša. Poznám ťa tak dokonale hoci si o tom sám pochyboval. Mala som v tebe prehľad a spolu so ženskou intuíciou si bol do bodky prečítaný. Tápam v priestore, obzerám sa, skúšam kde všade by som ťa mohla spozorovať. Zazrieť ťa čo i len na moment a ku tvojmu tričku privoniavam niekoľkokrát za deň.. Stále je tam - tvoja vôňa.. Napriek všetkému by som ťa chcela mať po svojom boku. Presne teba. Ani samotný útek mi nezaručí únik pred tebou. Pretože človek môže utiecť pred čímkoľvek, ale pred vlastnými myšlienkami sotva. Neuveriteľné ako veľmi ma dokáže rozhodiť niekoľkostotinové prezvonenie. Či už náhodné alebo úmyselné, zreteľné či dôvtipné. Jediné jedno pípnutie vynálezu 21. storočia vo mne oživilo myšlienku a planú nádej, vieru a možnosť, priestor pre nekonečnú ženskú fantáziu, priestor pre štetec a plátno, gitarové struny a melódiu. Myšlienky utekajú opäť raz za ním. Viem.. Dnes nemám na to aby som sa ti postavila tvárou v tvár. Nemám na to ustáť ten pocit - stál by si predo mnou, v celej svojej podobe. Presne taký aký si bol stvorený.. Hoci prešiel mesiac, tvoj hlas mi rezonuje každým dňom o čosi menej ale stále je to viac ako len veľmi intenzívne. Hoci prešiel mesiac nemám odvahu postaviť sa ti tvárou v tvár a prehovoriť. Nevypadlo by so mňa jediné jedno slovíčko, azda snáď vzlyk a tichý plač. A už tu nie je vôbec nič čo by mi ťa vrátilo.. Kašlem na reči že príde iný. Aj na to že iný bude každopádne lepší a bude mať tie najdokonalejšie vlastnosti.. Hlúpe reči. Reči prázdne, reči do vetra. Neverím im.. Azda mi nik nepočuje, ľudia, ja nechcem iného, nechcem chabú náhradu!!.. Tento „kus" nebol ako ostatní ktorých môžem sotva vystáť. Jeho si nemožno vymazať mávnutím čarovného prútika. Bol špeciál. Našiel si cestu do môjho srdca, priamo ku mne a už to bol poriadny úspech vyžadujúci si veľkú dávku trpezlivosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Premýšľam nad tým, pýtam sa Boha prečo - Prečo sa stále cítim tak veľmi zle. Keď čítam riadok po riadku každej jeho správy, keď spomínam ako nám spolu bolo. Pýtam sa Bože, prečo to všetko? Prečo nám nebolo dopriate? Prečo nám nebolo dopriate viac? Prečo Bože, prečo? Pýtam sa, dokedy toto všetko. Dokedy dobrý Bože? Vraví sa, že hlúpy je človek čo žije v/z minulosti a vkladá do nej svoje plány. Bohužel.. Bohudík.. Kedy nastane môj čas? Kedy budem schopná žiť bez akejkoľvek nádeje? Kedy sa prestanem prezentovať ako najhlúpejší hlupák?

Ľubica Juriňáková

Ľubica Juriňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Po páde bála som sa znovu vzlietnuť. No vzlietla som! A poriadne vysoko.. Stratená v čase, zmätená v dave. Celkom maličká čakajúc naplniť vlastný osud a ľúbiť samú seba so všetkým čo mám. Nech je svet aký chce - neprestanem veriť v dobrotu a oddanosť. Zoznam autorových rubrík:  Hodné zamysleniaNa kus rečiPríliš mojeRýmy bez rýmov

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu