reklama

Moja vlastná dekadencia

Vraj pravá láska dosahuje u človeka obdivuhodné rozmery, že doslova nehľadí na seba, ale na človeka vedľa ktorého kráča. Upriami zrak na jeho pocity, jeho potreby. Ustupuje v prospech toho koho ľúbi a prináša obety na úkor samého seba, zatne zuby a raduje sa z pocitu šťastia milovanej osoby. Pretože ten je najdôležitejší!

Písmo: A- | A+

Nenávidím prebdené noci, ktoré po rozmenení na tie najpomalšie stotiny sekúnd trvajú minimálne ako celý jeden mesiac. Keď si večer líham do postele a moje posledné myšlienky patria rozhovoru z Ním, prajem si aby nasledujúce ráno bolo iné. Aby malo aspoň málinko odlišný nádych ako to dnešné. Zatiaľ sa mi to veľmi nedarí a ráno čo ráno vstávam s tým pocitom nechutenstva a úpadku samej seba, že sa vôbec pýtam, načo mám vstávať z príjemne vyhriatej postele. Nebolo by jednoduchšie zamknúť dvere na dvestoštyri západov a okno zastrieť nepriehľadnými žalúziami aby sa izba ponorila do tmy a nevyliezť z postele kým bude dobre? Mám srdce z kameňa nehodné lásky. Nehodné lásky! Nehodné lásku rozdávať, nehodné lásku prijímať. Len tam kdesi v rohu čušať, aby neubližovalo a nekradlo tento cit z iného srdca. Aby si ho nebodaj neobľúbilo a nechcelo čerpať stále viac a viac..

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Načo sú mi obdivy iných, keď nemôžem mať ten ktorý by som najviac chcela. Ten, ktorý by mi urobil najväčšiu a jedinú radosť. Načo tráviť večery s niekým, kto ma nedokáže rozosmiať ani pobaviť, len nenásytne hlce moju tvár a umelý úsmev, ktorý nahodím vždy po jeho nevydarenom vtipe aby sa necítil málo vtipný alebo dokonca aby som neublížila jeho zraniteľnému egu. A načo sa mám páčiť všetkým tým potenciálnym záujemcom, keď aj tak jediná moja odpoveď znie: „Ďakujem, neprosím“. A pritom.. Akoby sa s chalanmi čo majú záujem tráviť chvíle práve v mojej spoločnosti vrece roztrhlo. Každý chce mať svoj priestor v mojom priestore a chce ho mať čo najviac. Nestojím o nič čo sa mi núka. O honosné slová a veľké sľuby, o rozhovory plné dôležitosti a myšlienok uberajúcich sa do budúcna a slovo „spolu“ vo mne prebúdza dáviaci reflex. Z každej strany počujem – zabudni, daj sa dokopy, nepripúšťaj si to, nemysli, vydrž, bojuj, ... A pritom sa jediný môj deň nezaobíde bez chvíľkového stavu úzkosti a niekoľkých premočených vreckoviek. Ako uniknúť.. Ako zabudnúť.. Ako prijať nové výzvy od života, ktoré sa mi tlačia do povedomia.. Núkajú sa mi na strieborných podnosoch no ja len nad tým ohŕňam nosom. Nenachádzam jediné východisko, jedinú možnú cestu úniku. Žiadny svetlý bod, ktorý by ma vytiahol z pocitov, ktoré produkuje moje podvedomie. Načo mám každý deň vstať z postele a robiť všetky tie dobre známe činnosti. Načo sa mám smiať keď nemám jediný dôvod. Načo.. Dnes mi zostali oči pre plač, pamäť pre spomienky, mlčanie pre liečivé ticho a pocity, ktoré sa stupňujú zo dňa na deň. Cítim neskutočný „absťák“ po jeho prítomnosti. Nechýba mi len jeho láska! Chýba mi ČLOVEK, ktorý ma celý ten čas viedol za ruku. Ktorého som celý ten čas ľúbila a moje city ani po všetkom neochladli. Fotografii s jeho tvárou patrí stále rovnaké miesto, ktoré jej patrilo odjakživa. Z času na čas na ňu upriamim zrak a vtedy viem, že aj keď je času celkom jedno ako sa kto cíti, dobrovoľne sa poberie na materskú dovolenku.. Pretože prestane plynúť..

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Človek vraj nemá sľubovať veci, ktoré nie je schopný splniť. No ja prisahám, že si viac nezapálim. Pretože aj tento zlozvyk prispel k tomu, aby som dotyčnú osobu nadobro stratila. Navždy. Natrvalo. Je to len hra so slovíčkami.. Zlozvyk kradnúci vôňu ženy, mladosť, dôstojnosť a.. jeho! Zlozvyk ako každý iný no v svojej podstate oveľa horší ako ktorýkoľvek iný. Zlozvyk, ktorý do môjho života nepriniesol ani jedinú jednu pozitívnu vec, no napriek tomu som ho praktizovala častejšie ako by bolo treba. Nebudem fajčiť, hoci by som slobodne mohla. Zo žiadnej strany by som nepočula výčitky a jediné krivé slovo, práve naopak. Možno by som našla kopu ľudí, ktorí by mi sami s radosťou pripálili a zotrvali so mnou vo chvíľkovej eufórii a opojení cigaretového klišé.

Ľubica Juriňáková

Ľubica Juriňáková

Bloger 
  • Počet článkov:  87
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Po páde bála som sa znovu vzlietnuť. No vzlietla som! A poriadne vysoko.. Stratená v čase, zmätená v dave. Celkom maličká čakajúc naplniť vlastný osud a ľúbiť samú seba so všetkým čo mám. Nech je svet aký chce - neprestanem veriť v dobrotu a oddanosť. Zoznam autorových rubrík:  Hodné zamysleniaNa kus rečiPríliš mojeRýmy bez rýmov

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu