Je mojím dokonalejším ja. Zdá sa mi, že naši si dali viac záležať na mojej sestre.. Bodaj by nie.. je prvorodená.. A ja? Ja som už tak akurát do počtuJ
Už od detstva si nás nikdy nemýlili.
Tá staršia – Skôr drobná bacuľka s nadaním takmer na všetko.. kreslenie, hudba či učenie. A to nehovorím o nekonečnom množstve tých najlepších vlastností, ktoré ju sprevádzajú životom dodnes.
No a tá mladšia? Nuž čo, malé telíčko a veľká hlava, urevané decko, ktoré sa vždy nemotorne skrývalo za maminu sukňu. Požičať hračku alebo sa prispôsobiť? Nehrozí!
Vždy som bola tou „čiernou ovcou“ rodiny práve ja. Vyzerá to tak, že ňou navždy asi aj zostanem. Moja sestra bola odjakživa tá poslušnejšia, múdrejšia, slušnejšia. Proste ideálne dieťa. Každý rodič by mohol takúto ratolesť závidieť.
Ona bola tá, ktorá poctivo navštevovala súkromné hodiny klavíra, výtvarnú s učiteľkou, ktorej som sa bála už z rozprávania. Ona bola tá, ktorá bola pre ochotu obľúbená medzi všetkými mladými aj postaršími. Ona bola celý život tá snaživá.
So školským poriadkom taktiež nikdy nemala problém, až na jeden osudový moment, ktorý sa ututlal tak rýchlo, ako sa vykonal.
Aj keď som druhorodená a detstvo, priznávam, nemala som najhoršie, v očiach rodičov som veru nevyzerala príkladovo – absolútne neposlušná, často nezodpovedná, lenivá, neprispôsobivá a uvrešťaná. A papuľaJ.
Občas som sa snažila byť dobrou dcérou, ale táto iniciatíva ma po krátkom čase opustila. Jednoducho sa niekam vytratila a ani sa nenamáhala vrátiť.
Napriek tomu nenávidím, keď ma s ňou porovnávajú, dávajú do priamej úmernosti.
Sme dva protiklady. Ako deň a noc. Zima a leto. Alebo biela a čierna – nedajú sa porovnať. Majú totiž príliš veľa odlišností, pretože každý človek je niečím jedinečný a úžasný.
Nezazlievam jej to, nezávidím, mám ju rada. Veď ona je jediná , ktorá s ochotou počúva neustále to sám stále celé hodiny, často sa kvôli mladšej sestra premáha do vecí, do ktorých sa jej veľmi nechce. Nerada to priznávam, ale veľakrát má pravdu. Premýšľam.. Kam na to chodí? Prečo vie vždy tak perfektne vystihnúť situáciu a jej myšlienky sú balzamom na dušu?
Keď sme boli mladšie, často sme sa hádali pre úplné banality. Dokonca sme si aj nepekne nadávali. Neuveriteľné... Pri všetkých tých spomienkach na detstvo ale aj tie okamihy po ňom a pohľadoch na zožltnuté fotografie, sa mi tlačia slzy do očí.
Teraz keď je viac preč ako nepreč, dala by som čokoľvek za to, aby sa naša stará sesterská láska obnovila, aby bolo kopec okamihov ako predtým, aby všetko bolo ako predtým. Viem.. nejde to..
Človek rastie, učí sa, pomaly ale iste starne. Je otrokom času a všetkého čo čas do života prináša. Je to akýsi relatívny pojem, ktorý nejde vrátiť späť.
Chýba mi jej prítomnosť, slová, vďaka ktorým sa mi aspoň občas zvýši krvný tlak. Slová, ktoré potrebujem počuť keď mi je ťažko.. A ona presne vie ako majú znieť. Vie čo vysloviť, napriek tomu, že všetky slová už boli dávno povedané.
Hm.. Premýšľam nad tým, keby som aspoň na jeden deň mohla byť ako ona. Naši by konečne mali dve dokonalé dcéry.