Keď raz zablúdim..

Autor: Ľubica Juriňáková | 18.10.2013 o 13:54 | (upravené 18.10.2013 o 14:04) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  155x

Zašla som si na horúce gaštany. Konečne. Odetá jesenným vetrom, chladnou vôňou takmer dokonalého podvečera a v ušiach znejúca sentimentálna etuda padajúceho lístia ma preniesli opäť kamsi, odkiaľ sa len ťažko vraciam..

Scelenie neustále sa otvárajúcich rán a ich doliečenie je snáď čosi ako náročný výstup na horu, ktorú si chcem osvojiť. So závisťou a skľúčenosťou na ňu hľadím už nejaký ten čas. Váham, vyhováram sa na zlé počasie, nevhodnú obuv či slabú kondičku. Odkladám tento zážitok s vedomím, že príde vhodnejšie obdobie keď budem mať viac sily, skalnú výdrž, viac času na pomalšiu chôdzu aby som si výstup na vrchol vychutnala viac.. Tak sa teda premôžem, pohľadám odev na telo, zabalím to najnutnejšie a vyzbrojím sa malou dušičkou . Vyrážam. Zrazu stojím pred vysokým zalesneným kopcom, uprostred ktorého sa belie nenápadná poľná cestička. Zo začiatku vrchol ani neuvidím, nervózne hľadím na hodinky, zrátavam dni a prepočítavam hodiny. Už teraz začínam byť otrávená. Ohŕňam nos a frflem na drobný kamienok v topánke, pretože si dovolí ma omínať. Kladiem si otázku, či by som som nemala posadiť na najbližší kameň, zjesť domáce švestky na rozloženej deke a načerpaná silou matky prírody by sa som pobrala naspäť. Začiatok dobrodružnej výpravy bude celkom zaiste požierať veľa skrytej energie a vyžadovať si viac mojej pozornosti, pretože skôr či neskôr stúpanie bude náročné. Predpokladala som, že začiatok zvládnem najrýchlejšie, veď mám energie za dvanástich. A tak dni pomaly plynú.. Ubehnú aj prvé týždne.. Čas akosi nekompromisne postupuje, chvíľkové záležitosti naberajú na sile a pomaly ale určite sa moja výprava preťahuje na druhý mesiac..

Prioritou nápravy a zmeny smerovania by však nemal byť bleskový výstup na končiare. Práve naopak - prednostným predpokladom na výhľad na celý chotár je dopriať si presne toľko času, koľko potrebujem. Niekedy je azda dôležitejšie zastaviť sa kdesi uprostred, pobudnúť na mieste, poobzerať sa a splynúť s prítomným okamihom. Prijímať jeho výšku a silu, vžiť  sa s tým, aký je život v skutočnosti nádherný. Hoci ma po ceste spomalia vzdialenejšie okľuky, drobné či väčšie prekážky, časom si uvedomím, že nie je dôležité sústrediť sa na cieľ - na vrch hrebeňovky, ale užívať si všetko to pekné, čo na poľnej ceste uvidím. Krok od kroku sa zastavím a nadýchnem sa panenského horského vzduchu, ktorý lieči.   A v okamihu, ktorý sám seba zvolí za ten naozajstný, dám mu priestor uzdraviť moje vnútro, ktorým občas otriasa chaos. Až jedného dňa konečne uvidím obrysy končiara na dosah svojich rúk. Ocitnem sa na vrchole hory, výzvy, ktorú som vždy obdivovala a chcela ju dobiť. Vtedy pocítim úľavu, tvárou v tvárou štipľavému vzduchu pocítim neopísateľnú slobodu.

Neverila som, že ešte niekedy budem schopná naozaj úprimného úsmevu. Že sa vo mne nájde odvaha zodvihnúť oči z betónového chodníka a s láskou sa dokážem na seba usmiať v nejednom z okolitých výkladov. Alebo sa zbavím predsudkov ísť do kina vo svojej spoločnosti. Neverila som, že ešte stále dokážem radostne poskakovať z nohy na nohu hoci na mňa nejeden človek upriami pochybne pýtajúci sa pohľad. Možno som len nepochopene šťastná po tom všetkom a občas sa nedokážem zmestiť do vlastnej kože.

Keď raz zablúdim spomeniem si na to, že šťastie mám už v sebe.. Žeby už konečne.. ?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?