Náplasť na srdce

Autor: Ľubica Juriňáková | 10.1.2013 o 9:35 | (upravené 6.2.2013 o 9:41) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  163x

Človek ktorý sa nevie poučiť z minulosti, nezaslúži si budúcnosť - povedal raz ktosi. Ja som na sklonku starého roka dostala možnosť opäť si tú pre mňa vlastnú zaslúžiť.  

Kráčajúc pozdĺž lipovej aleje kdesi ďaleko, tam kde v piatok podvečer stála skupinka podgurážených mladých mužov, zachytila som čosi čo poznám takmer dokonale. Vôňu toho, ktorý zámkovou uličkou  nikdy nekráčal. Pýtam sa samej seba, ako je možné že až príliš často cítim túto vôňu v mestských uliciach, kam nikdy nevkročil. Vždy mám chuť zastaviť sa a nádychom si ho pripomenúť. No vtedy radšej zmením smer. Zakážem si postávať na tenkom ľade ďaleko od brehu.  Tak ako ubieha leto za letom, ubieha mesiac za tým druhým. A dni sa opäť vracajú svojou dĺžkou do pôvodného znenia.

A ja na chvíľu však nechcem zabudnúť na toho kto ma scelil. Kto mi podstrčil voľnosť a kritériá pre dokonalosť. A učil ma ňou celý ten čas. Chcem mu všetko odpustiť a dať vytúženú slobodu. Pocit prázdna stále bolí, no jeho intenzita začne strácať svoju silu. Musí.. Teda.. Dúfam.. Z hĺbky sa vynárajú limity, ktoré by som bez hektických zásahov nikdy nemohla objaviť. Nikdy by som nebola poctená uvedomením si obrovskej sily, kozmického potenciálu a odhodlaním zmeniť nedobrý smer na ten správny..  Občas s tebou vediem osobné monológy a približujem ti všetko čo ma trápi, hoci ty nezachytíš jediné slovo. Odpovedám ti na myšlienky, ktoré si sa nikdy neodvážil povedať nahlas.                            Pomaly sa rozhliadam a zachmarenú tvár čoraz častejšie zdobí úsmev. Spoza opony vychádza slnko. Zatiaľ sa síce príliš dlho nezdrží, no len jeho prítomnosť mi sľubuje lepšie časy.  Pretože sa vraj skončil čas, kedy si človek musí všetko nepríjemné  odžiť celkom sám. Pretože nastal čas „nakopnutí" a pozvoľných prinútení prijímať zmeny. Aby sa človek sám uistil, že nie všetky zmeny sú až tak veľmi katastrofálne. A dnes azda zelená príroda, ktorú tajne stískam vo svojej dlani, jediná dokáže vysušiť tú najposlednejšiu slzu z posledných.

Dať slobodu človeku, ktorý je dôležitejší ako akákoľvek bytosť či božskosť  je prejavom skutočnej lásky! Hoci sa niektorí mylne nazdávajú, že vzdanie sa je len obyčajná zbabelosť. Prijímaj preto s darom slobody aj moju vďaku za všetko čo si mi nemohol darovať. Úprimne ako človek. Za všetko čo som prijala s nedostatočnou vďačnosťou.  Jedeného dňa, vysoko nad pevnou zemou ti budem najúprimnejšie vďačná aj za možnosť lietať medzi oblakmi. A to doslova! Ďakujem za každé jedno zrnko soli nasmerované priamo do otvorenej rany.

Plynúcou cestou v sobotu ráno do mojej rodnej a vôňou bufetovej kávy od vedľa lúčim sa s dilemami a možnosťami chátrajúceho sveta. Chátrajúcej, miestami až mŕtvej dokonalosti, ktorá  už príliš dlho žila bez prejavov vernosti.  Vraj keď sa človek vzdáva vecí na ktorých mu v živote najviac záleží, je schopný sa dopracovať k osvieteniu. Či už cez opustenie vecí ktoré vlastníme, ľudí po ktorých túžime či plánov o ktorých snívame..  Preto ak by moja zajtrajšia cesta neviedla k tebe a ja nemôžem byť šťastná, ešte dnes si nájdem inú, na ktorej budem šťastná bez teba.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?