Vždy keď chcem zas upadnúť zachráni ma pravda napísaná modrým perom na potrhanom papieri.. Vždy, keď sa moja slabosť pýši kráľovským žezlom a mám chuť kráčať späť. Keď chcem položiť ďalšie základy pieskového hradu z pocitov, ktoré neovládam, uprostred začarovanej ríše. Z pocitov, ktoré mi nikto nedokáže vziať. Učím sa žiť s tým čo mám, bez vidiny toho čo by som mohla mať.Cítim neskrotnosť duše, ktorá si vyžaduje väčšiu kožu. Viac pozornosti. Viac dôležitosti..
Nemám vraj písať o láske, lebo neviem aká je. Nemám vraj nikoho ľúbiť skutočnou láskou, lebo tým len ochotne rozdávam rany. Nemám ani otvárať svoju náruč, lebo je sebecká. Nemám svetu ukazovať uplakanú tvár, pretože mi to nepristane.. ALE.. Mám vraj odpúšťať a byť ľudská - A naivne veriť do priestoru volajúcim frázam. Mám brať ohľady.. Premýšľam.. Kedy som niečo také pocítila z druhých brehov.. Mám dokázať byt sama sebou, hoci moja osobnosť predstavuje starú trampolínu! Mám byť šťastná, hoci som len stena, ktorá sa stáva terčom manipulácie. Stena, do ktorej narážajú výčitky len preto, že si dovolím mať odlišný názor. Mám tolerovať to, čo mne tolerované nie je. Mám sa usmievať, hoci moje telo okupuje roj nesmrteľných parazitov.
Mám pred očami milióny príkazov a raz toľko zákazov, ktoré sú pokrmom pre stratu mňa samej. Sú jedom pre môj rast. Znamenajú silu toho, ktorý ja až príliš dlho mojím bohom. Znamenajú slzy, ktoré mu dodávajú silu. Vďaka ktorým rástie. Znamenajú tenkú sieť plnú sľubov tkanú mŕtvym pavúkom. Znamenajú záruku pobavenia a výplň voľného času. Znamenajú pevný most na ceste k tak vysnívanej dokonalosti a očisteniu sa od vlastnej špiny.
Vraj: „Keď je duša vypočutá, keď cíti starostlivosť, keď nie je odstrkovaná desivou rýchlosťou rútiaceho sa životom, prestane mať možno potrebu na nás kričať prostredníctvom duševnej trýzne"
A preto som sa rozhodla urobiť krok k odpusteniu.. Aby som zas mohla v pokoji spávať plynule až do rána..