Ako staviam hrady z piesku

Autor: Ľubica Juriňáková | 10.3.2011 o 15:00 | (upravené 21.3.2012 o 20:39) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  81x

Myšlienka dokonalej idey  je dnes mojou jedinou Bibliou, možnosť a nádej v jedinom tvojom písanom slove či prejave..  A tak chcem veriť aj nemožnému.

 

Deň za dňom plynú. Aj dnes prišiel nový. A keď sa ich stretne presne sedem vytvoria jeden celý týždeň. Potom druhý, tretí, štvrtý,.. Tak sa pýtam aké hlboké dno je potrebné na to, aby človek pozbieral všetku svoju zvyšnú silu a začal znovu bojovať za svoje predstavy a ideály. Aby bol opäť raz odvážny vzdorovať hmýriacemu prachu a najtmavšej hline, tej špine ktorú za sebou zanechal, a bol schopný kráčať znova po ceste plnej otáznikov a výkričníkov.

Neskutočná únava zmáha moje telo a v hlave nadobro zastal čas. V mojej duši zastal. Každú chvíľu týchto nádherných dní  bojujem o štipku vlastnej vnútornej sily, o najmenší kúsok optimizmu, o jediný skutočný úsmev na tvári ktorý by bol konečne vyčarený priamo od srdca, hľadám pravé dôvody prečo aj dnes priniesť tomuto svetu úžitok. A tak pálim mosty z mosta do prosta. Lebo som hlúpa. Mnohé reakcie sa z pohľadu zdravého racionálneho rozumu nedajú ani vysvetliť nie to ešte pochopiť  a občas sa zamyslím prečo to či hento vlastne robím. Odmietam pomocné ruky svojich starostlivých priateľov.. Sú tu. Vždy. Viem. Len ja ich akosi ignorujem..                          Nech sa snažím nájsť najdokonalejší únik z tohto sveta, asi je to celkom zbytočné. Lebo slobodu srdca a vyrovnanosť nájdem len vtedy, ak sa odosobním od seba samej. No zároveň odmietam robiť rozhodnutia, ktoré ma raz privedú na samotný okraj spoločnosti.        A tu začína nekonečný boj so srdcom, ktoré nie je ochotné spolupracovať. Tak sa u mňa vlastne striedajú porozchodové etapy ako lúsknutím prsta - Raz si hore a raz dole. Raz vidím čiernu inokedy zase bielu. Tak som teda nútená robiť extrémne rozhodnutia a podstúpiť extrémne zmeny. Zmeniť prostredie na stovky kilometrov  a vypísať si „péen" na celkom dlhý čas, zmeniť ľudí čo ma denne formujú, zmeniť činnosť a spôsoby, návyky vo mne zaužívané. Zmeniť kompletne všetko, nadobro sa odmlčať a zmiznúť ako vánok. Ale bude to k niečomu dobré? Pravá láska je vraj nekonečná. Navždy živá. Prítomná v nás! Bez ohľadu na to ako ďaleko od sme, bez ohľadu na to čo robíme alebo nerobíme. Bolesť opusteného srdca, v ktorom naďalej pretrváva láska je tou najhoršou. A tak sa vo mne láska množí a bez toho aby si vôbec pýtala povolenie. Tá láska čo mi zmenila život. Zmenila ma od základov. Nevyrovná sa jej ani tečúci prúd vriacej vody zasahujúci živé tkanivo.  Ani chuť trpkej kávy na jazyku či opakovaný  zápal očných spojiviek.

Nerozumiem prečo ma stále viac prekvapuje tvoj nezáujem o moju osobu, o to ako sa vôbec cítim. Ach, slečna otvor oči, zobuď sa a pozdrav konečne realitu! Je to logické a takmer úplne normálne. Rozum dokáže vyhodnotiť situáciu no srdce stále nie je s ničím zmierené. Verí, dúfa, myslí, vníma. Sníva.. Dáva priestor rodiacim sa pocitom, ktoré mnou lomcujú, každý deň určujú ako sa budem cítiť a väčšinou ma ponoria do hlbokej tmy. Nedáva zbohom mysli ani vraždiacim myšlienkam.  Naopak. Ponúka nádej spomienkam, ktoré mi úspešne kopú môj vlastný hrob. Nič viac nič menej.

A tak bezstarostne kráčaš ďalej po svojej vlastnej ceste. Robíš len to čo ťa baví. Máš svoj život plný pestrých farieb, svoje pravidlá. Zabúdaš..

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?