Srdce moje, prečože si také zarmútené? Veď prebývaš priamo v božích rukách ktoré sa o teba starajú s takou láskou! Vedú ťa tou správnou cestou, vyživujú ťa, sú tvojou strechou a poskytujú ti to najprirodzenejšie prostredie. Sú zdrojom tvojej hĺbky a dobroty, nádhery a nedotknuteľnosti. Sú tvojou oporou, tvojou batériou a odrazovým mostíkom. Si predsa ženské srdce! Vnímavé, plné citov schopné ich dookola rozdávať bez nároku na odmenu. Patriace nedokonalej bytosti. Nie si len akýmsi rozmarom. Si skutočne bohaté!
Prečo sa cítiš také opustené, srdce moje. Prečo sa nedokážeš radovať z krásy okolo seba? Presne z tej, ktorá ťa denne obklopuje a sprevádza tvoje kroky? Z krásy ktorá je nám núkaná priamo od toho Najvyššieho úplne zadarmo. Každý deň nám dáva možnosť objavovať jedinečnosť a dokonalosť tohto zvrhlého sveta. Ponúka nám nespútanú nádheru svojich úkazov a nekopírovateľnú, nefalšovanú skutočnosť. Jemný vánok, slnečné lúče. Teraz nie si schopné vidieť božiu veľkosť, srdce moje. Nemôžeš vidieť tú nekonečnú dokonalosť. No jedného dňa sa pre teba veci z „len", zmenia na veci „až".
Prečo si otrokom svojich myšlienok, srdce moje? Prečo si plné prázdnoty, hustej hmloviny. Hoci si silné, si zároveň nekonečne zraniteľné. Také krehučké, pri prvom možnom zlyhaní sa ti podlamujú kolená, prekypuješ beznádejou v lepší zajtrajšok. Prečo v sebe držíš nekontrolovateľnú bolesť, vieru v stereotypnú faloš, majetníckosť. Ľúbilo si ti tak opravdivo, oddane, s takým presvedčením! S nasadením! Bolo si pripravené obetovať všetko. Bez debaty sa nie po hlave, ale po srdci vrhnúť ku druhému srdcu. A priamo doňho.
Srdce moje čo ti chýba? Všetko čo potrebuješ ku bytiu máš v sebe už od svojho zrodu. Bolesť ktorú prežívaš je výsledkom ľudského činu, pôsobením ľudského faktora, človeka ktorého si tak úpenlivo ľúbilo. Hoci ťa nemá záujem spoznávať presne ten človek ktorého si si samé vyvolilo, neznamená to, že ťa nik nemá rád. Nie je to tvoje zlyhanie. Poskytlo si všetko čo si mohlo, dalo si do toho aj tú poslednú bunku, obetovalo si viac.
Ach, ako musíš trpieť moje zaľúbené romantické srdce, si schopné zaprieť samé seba. Pre lásku. Kvôli láske. Aké si schátrané, kompletne zničené. Také bez života. Si tak ďaleko, srdce moje. Uložené v takej hĺbke kam sotva dočiahnu lúče štrbavého jarného slnka. Zabudni srdce moje, zabudni na to čo bolo. Veď stačí tak málo.. Neboj sa nového začiatku, srdce moje. Neboj sa znova žiť a naplno veriť.
Ja ti, srdce moje, pomôcť nedokážem. Preto sa spoľahni na božie ruky. Na ich schopnosť uzdravovať. Hoci robíš kroky a rozhodnutia, ktorým samé nerozumieš, Jeho vôľa ti ukáže smer. Jeho vôľa ťa nasmeruje a ukáže ti tvoj cieľ. Vkladaj svoje nádeje do Neho, nechaj Ho konať svoju podstatu.
Srdiečko moje, prežívaš neľahké obdobie, viem to. Noci sú nekonečné a rána bolestivé. A priebeh každého nového začatého dňa sa ani náznakom nelíši od toho predchádzajúceho. Hoci kolobeh prírody prebieha podľa zákonitostí dobre známych už z detských encyklopédii má deň presne 24 hodín. Každé ráno vychádza slnko aby večer mohlo zapadnúť. Hoci denne plačeš krvou a rany sa nechcú za nič zahojiť, musíš pozbierať všetku svoju silu a svoju pozornosť sústrediť na cestu ktorá nasleduje. Musíš kráčať vpred, srdce moje! Napredovať. Otrčiť tvár v ústrety ďalším fackám a raz byť opäť pripravené k plnohodnotnému životu. A raz na tejto ceste keď budeš bádať, keď budeš objavovať svet, stretneš sa s pochopením a láskou. Zhovievavosťou a ešte väčšou trpezlivosťou. Raz budeš schopné radovať sa z najmenších maličkostí. Opäť uvidíš krásu ktorú si videlo tak dávno. Budeš sa rozplývať nad zázrakmi prírody a každý pohľad ktorý jej venuješ ťa nesmierne obohatí. Rany sa zahoja, spomienky ustúpia, no jazvičky síce zostanú . No ty budeš mať všetko po čom si kedy túžilo. Budeš naplnené. Bude z teba prekypovať radosť a chuť žiť! Dnes si odkázané na samotu a tichý ston. Nikto nepočuje ako plačeš, ako vzlykáš. No každým dňom si, srdce moje, bližšie ku úplnému uzdraveniu. Bola by zbytočná chyba urobiť krok späť a odovzdať sa pokušeniu, ktoré ti už toľkokrát sťažilo cestu. Viem, že často musíš doplácať na moje spomienkové chvíle, kedy si premietam všetko čo sme už prežili. Spomíname na každý jeden deň prežitý po boku
Dúfaj a ver, srdce moje! A keď ti bude ťažko spomeň si, že aj zajtra vyjde slnko. Príde nový deň, ktorý bude o čosi krajší ako ten včerajší. Keď budeš chcieť plakať, plač a krič tak veľmi ako to pôjde. Aby sa rany mohli uzavrieť. Keď budeš chcieť zostať samé nechoď do spoločnosti. Ale hľadaj pokoj a liečivé ticho v prírode, ktorá ťa posilní.
