Láska prenajíma bláznom krídla..

Autor: Ľubica Juriňáková | 15.2.2011 o 18:34 | (upravené 21.3.2012 o 20:37) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  76x

Zvykám si na skutočnosť, že ani v zahalení prvých jarných lúčov nevrhám dva tiene. Môj tieň osamel. A pretĺka sa prázdnymi ulicami celkom sám..  

 

Keď zazriem v diaľke milióny iných šťastných párov s kilometrovými úsmevmi pohybujúcich sa poblíž dostaví sa do mojich očí nekontrolovateľná vlhkosť. Zhlboka dýcham. Myseľ je zaplavená spomienkami. Spomienkami na našu spoločnú lásku. Lásku, ktorá patrila len nám. Sníva. Spomína. Na časy keď si kráčal vedľa mňa, po mojom boku a naše ruky sa od seba nedokázali vzdialiť. Držali sa jedna druhej neskutočne pevne. Veľmi nápadne sme sa podobali spomínaným šťastlivcom.. Dopĺňal si ma, nahradzoval chýbajúce, pretváral a opravoval poškodené.                           A čas plynie. Kráča stále s dobou. Bok po boku, tak súdržne. Nerozumiem tomu. Človek-tak vyspelý a „dokonalý" tvor, občas silný. Občas drsný. Niekedy sebecký a extra-super mysliaci, vydávajúci sa za boha všetkého na čo len pomyslím.. A čas si len plynie.. Prajem si začať odznova. Od úplného začiatku. Dá sa to vôbec? Bolo by to vôbec možné? Posunúť ručičku na hodinách tak veľmi dozadu a ešte ďalej, aby sme sa mohli dostať tam kam sme ešte nestihli prísť. Na miesta, ktoré sme ešte nestihli spoločne prebádať..

Píšeš mi, človiečik, že mám konečne začať žiť. Zabudnúť na všetko pekné aj nepekné. Mám zabudnúť na teba. A práve tieto slová ma nútia bežať za dvoje dverí.. Vraj je načase nemyslieť, nemať ťa viac pred očami. No ruku na srdce, myslíš že by som sa trápila celkom dobrovoľne? Myslíš, že sa snažím na teba myslieť za všetky drobné? Naschvál zamestnávam svoju myseľ otázkami s kým asi tráviš svoj čas. Len tak do vetra ma zaujíma ako sa práve teraz máš, či je to každé nové ráno aspoň o trošičku lepšie ako to predchádzajúce? Stále ma zaujíma či sú veci, ktoré dokážu vrátiť tvojej tvári úsmev a úprimný smiech. Či sa tvoje dobré srdce dokáže radovať. Povedz mi človek, prečo si sa rozhodol usadiť v mojej hlave, prečo mi berieš spánok. Prečo mi už len najmenšia myšlienka na teba spôsobuje nevysvetliteľné až priam záhadné stavy.. Povedz mi, ako mám žiť bez teba a bez tvojej lásky. Bez tvojej vône ktorú by som rozoznala na kilometre. Ako mám žiť bez tvojich dotykov, tvojho pohľadu s vedomím, že už nikdy nebudem tebou naplnená, tebou dotknutá, tebou obdivovaná. V tebe dýchajúca. A pre teba žijúca. Prežívam tvoju stratu veľmi intenzívne. Až tak veľmi, že sa na nič nesústredím. Myšlienky ubiehajú do ďaleka, hľadajú ťa. Hľadajú tvoju dobrotu a jedinečnosť.                               Milujem tvoju podstatu človek.  Milujem tvoju nenahraditeľnosť. Milujem tvoj pohľad človek. Presne ten pohľad, ktorý je zdrojom mojej radosti. Mojej výnimočnosti. Vďaka tebe som krásna. Som! Vďaka tebe som to stále ja. Bez teba, človek, nie som hodná života, moja radosť umiera.. Zmysel pre detail sa vytratil. Zmysel pre drobnosť, dôležitosť stereotypu. Bez teba aj jar stráca svoju nádheru.. Bez teba sa neteším ani na dlhé zimné večery.. A aj keď sú moje rany hlboké, srdce je rozobraté na márne kúsky - sotva by bolo schopné znovu biť. Hoci ťa stále ľúbim viac a viac. Každým dňom cítim intenzívnejšie tvoju neprítomnosť. Chýbaš mi človek, sám so svojou hĺbkou. So svojou zanovitosťou. Lebo ty si ten pravý, človek, ten pravý pre mňa. No aby sa mi nemálilo, ušetrím si poriadnu facku..                                             Hoci mám možnosť. Veľa možností. Nevyužívam ich. Nechcem ich využiť. Lebo ešte stále si mužom môjho života. Napriek tomu že som odmietnutá a odkopnutá na samotný okraj spoločnosti, neprestala som ťa ľúbiť. Pýtam sa, dokážem vôbec niekedy prestať.. Dni plynú ako obyčajne, nemám v sebe hnev ani nenávisť. Paradoxom je, že sa láska vo mne násobí.. Presne tá láska, ktorá už viac nie je naplnená. Presne tej lásky, ktorá tu vždy bola v celej svojej krásne a pri plnej sile. A dnes je silnejšia a efektívnejšia ako kedykoľvek predtým.

Dnes už rada zavieram oči. Lebo v nich si stále tu. Si stále pri mne. A si len môj. Vtedy veselo pradiem ako spokojné mača. Lebo všetko je rovnaké. Všetko je dokonalé. Stále rovnako nádherné. Nezameniteľné. Nezmeniteľné.                            Budem žiť naďalej v tebe človek, budem žiť naďalej s tebou. Pretože srdce vníma lásku úplne z iného uhla. Pretože láska dúfa vo všetko. Láska odpúšťa.. A len Boh vie aký druh lásky prechovávam vo svojom srdci. Len Boh vie, že moje srdce bije nepretržite pre teba. On vie, že napriek všetkému zostávam verná jedine tebe..

Chýbaš mi..

 

S tebou človek, jedine s tebou..

Žijem v predstavách. Už niekoľko dní. Verím, že sa jedného dňa aj moje sny naplnia. Hoci mi zatiaľ bude život utekať pomedzi prsty a aj ľudia budú starnúť rýchlejšie. Budú sa zaiste aj meniť, po čase im pribudne nejedna vráska a zmenia ja svoj šatník od základov, no tak efektívne a rýchlo, že schopnosť registrovania každej novej tváre bude takmer nemožná. Niet cesty späť? Niet návratu? Už niet vzájomnej súhre. Náš domov zomrel. Naše „JA" zomrelo. Kto sme dnes a čím sme? Kto z nás bude? Žijem so svojím smútkom a nádejou zároveň. Verím v osud, verím v predurčenie. Verím. Sú naklonené našej láske. Žijem so svojou bolesťou, kráčam s ňou každý deň. Nedelím sa o ňu s nikým. Veď kto by už bral na seba kríž toho druhého.. Táto bolesť je len mojou a nik na ňu nemá právo.

A bolesť je dostatočným trestom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?