Láska naša každodenná

Autor: Ľubica Juriňáková | 4.2.2011 o 10:36 | (upravené 28.8.2011 o 14:28) Karma článku: 6,09 | Prečítané:  258x

Je to ako rakovina – Napáda bunku za bunkou. Požiera všetko čo vykazuje najmenšiu známku života a postupne mení všetko živé na neživé. Nemnoží sa bunka z bunky ako tvrdil Virchow, požiera to život a mení ho na ticho.

Vraj oči sú bránou do duše.. Znamená to teda, že aj moja duša plače? Viac sa do nej nezmestí a tak všetka prebytočná bolesť vystupuje na povrch..      Stále som len človek ľúbiaci napriek veľkej bolesti, ktorá teraz sužuje srdce. Nedá mu možnosť pravidelne biť, ak vôbec. Napriek radosti obklopujúcej moje telo a dôležitosti prostredia v ktorom žijem. Napriek plnosti okolia, strachu, obáv a záujmu najbližších. Napriek nekonečnej ochote biť sa do krvi pre spravodlivosť svojej lásky. Cítim sa sama. Cítim sa slabá. Zraniteľná, ľahko zlomiteľná. Triaška a strach uvádzajú moje telo do pohybu, monotónny zvuk sadá na moje uši. Počujem svoj dych.. Postupne sa zrýchľuje a ticho sa mení na hluk. Žiaľ okupuje srdce.

Srdce je znivočené, zničené. Zlomené. Na márne kúsky. Na tisíc kúskov. Na milión kryštálov. Je bezvládne. A sotva bije.. S ním odišla jeho polovica, časť môjho JA. Prečo ho mám stále pred očami? A vidím nás dvoch v objatí? Prečo počujem jeho hlas tak intenzívne, akoby som s ním práve bola? Cítim vôňu jeho pokožky, ktorá ma tak dokonale opantala a z každej strany rúti sa na mňa nejedna výčitka. Počujem ho.. Tekutý smútok zmáča moje líca a oči sa plnia slzami. Zas a znova. Nemám ostrý obraz, len taký nijaký.. Pred očami všetky miesta, každý jeden krok prejdetý ruka v ruke. Viem aké bolo počasie, aj to, koľko bolo hodín.   Štyri steny mojej izby stávajú sa opäť mojím priateľom. Veď už bolo načase! Chýbala som im. Ľudia berú mi strach, obávajú sa neprítomnosti môjho pohľadu:„Kam zas slečna uteká? Do raja a či azda..?"

Ako sa postaviť na nohy, dobrý Bože? Keď moje myšlienky smerujú k chvíľam minulým, keď sa moja myseľ odmieta pozerať vpred. Nechce.. Keď žijem zo spomienok, bez nádeje a chuti napredovať. Keď moje oči neprestávajú produkovať to slzavé čosi plniace more môjho smútku. Úsmev vytratil sa dávno z tváre. A on je šťastný..            Ako získať chuť do jedla, dobrý Bože? Ona má pravdu - Strácam sa vo vlastnom tieni, miznem v tvare nohavíc a sukní. Strácam sa v úpletovom svetri a opasok opášem si na dvakrát. Nemám silu vyzerať dobre, je lepšie nebyť ani viditeľná. Najlepšie sa cítim v dave prázdnych ulíc a pod lampou holou. Ako mať plynulý spánok bez jediného prebudenia? Prečo mám opäť raz získavať dôvod na úsmev a prečo každý deň nachádzať zmysel svojho bitia?                   Ako necítiť tú bolesť dobrý Bože, kŕče čo mi nedovolia zhlboka dýchať. Dobrý Bože, nastal čas? Prečo teda, keď ..? Mal si toto všetko v pláne? Mám na teba milióny otázok.. Je to jeden veľký koniec, niečo, čo sa viac nenavráti. Zostane len v mojej mysli ako nevymazateľná súčasť toho, čo ma dnes tak veľmi ničí. Čo mi berie ľahký spánok..

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?